Prinášame vám posolstvo k tohtoročnému Svetovému dňu divadla, ktoré šíri Medzinárodný divadelný inštitút (ITI). Autorom tohtoročného posolstva je nórsky dramatik a laureát Nobelovej ceny za literatúru za rok 2023 Jon Fosse: 

Umenie je mier

Každý človek je jedinečný, ale zároveň presne taký istý ako jeho súputníci. Navonok sa navzájom líšime – a to je samozrejme v poriadku –, no vo vnútri každého človeka je aj niečo, čo prináleží len a len jemu a čo ho robí človekom. Môžeme tomu hovoriť duša. No nemusíme to vôbec pomenovať, stačí, ak to prijmeme.

Aj keď sa navzájom líšime, zároveň sme všetci rovnakí. Ľudia zo všetkých kútov sveta sú vo svojej podstate rovnakí, bez ohľadu na jazyk, farbu pleti či vlasov.

Možno je to trochu paradox: sme úplne rovnakí a zároveň absolútne odlišní. Možno je ľudská podstata plná paradoxov. Vďaka prepojeniu tela a duše, zahŕňa na jednej strane to najprízemnejšie a najhmatateľnejšie a na druhej strane niečo, čo presahuje hranice pozemského sveta.

Umenie – dobré umenie – prepája výnimočným spôsobom jedinečné a univerzálne. Umožňuje nám porozumieť, že to, čo je iné – alebo cudzie –, môže byť univerzálne. Umenie prekračuje hranice medzi jazykmi, kontinentmi, krajinami. Spája nielen individuálne hodnoty jednotlivcov, ale, v inom zmysle slova, aj to, čo charakterizuje skupiny ľudí, napríklad národy.

Umenie to nedosahuje popieraním rozdielov a pretváraním všetkého do jednotnej formy, ale tým, že ukazuje rozdiely, ukazuje to, čo je odlišné, cudzie. A každé dobré umenie ukazuje niečo odlišné, niečo, čo človek plne nechápe, a predsa tomu svojím spôsobom rozumie. Skrýva tajomstvo, niečo, čo nás fascinuje a núti prekročiť hranice. Tým vytvára presah, ktorý umelecké dielo nielen musí mať, ale musí nás k nemu aj viesť.

Nepoznám lepší spôsob, ako spojiť protiklady. Je to presný opak násilného konfliktu, ktorý tak často vidíme na celom svete. Rozvíja sa v deštruktívnych pokusoch zničiť čokoľvek cudzie, jedinečné a iné a často pritom využíva tie najneľudskejšie vynálezy, aké kedy ľudstvo vymyslelo. Je to terorizmus. Je to vojna. Pretože človek má aj zvieraciu stránku. Riadi ju inštinkt, ktorý nás núti cudzie, či iné, vyhodnotiť ako hrozbu, nie ako fascinujúcu záhadu.

A tak jedinečnosť, rozdielnosť, ktorú vnímame očami, mizne a zanecháva za sebou kolektívnu uniformitu, v ktorej je čokoľvek iné hrozbou a musí sa odstrániť. To, čo z pohľadu náboženskej alebo politickej ideológie vnímame ako rozdielne, sa zrazu stane niečím, čo treba poraziť a zničiť.

Vojna je bojom proti podstate človeka: proti jeho jedinečnosti. A je to boj proti všetkému umeniu, proti tomu, čo skrýva vo svojej podstate.

O umení všeobecne, a nielen o divadle či dráme, hovorím preto, lebo všetko dobré umenie v skutočnosti vzniká z tej istej pohnútky: premeniť niečo jedinečné a špecifické na niečo univerzálne. Umeleckým jazykom spájať konkrétne so všeobecným. Nezbavovať sa jedinečnosti, ale zdôrazniť ju. Nechať jasne vyniknúť cudzie a neznáme.

Netreba za tým hľadať nič zložité. Presne tak, ako je vojna opakom mieru, je aj umenie protikladom vojny. Umenie je mier.

Jon Fosse

Zdroj textu: https://www.world-theatre-day.org/

Preklad: Karolína Holmanová, Divadelný ústav

Jon FOSSE, Nórsko

Nórsky spisovateľ a dramatik

Jon Fosse (*1959) je popredný nórsky spisovateľ a dramatik. Jeho tvorba zasahuje do takmer každej oblasti literatúry a zahŕňa divadelné hry, romány, zbierky básní, eseje, knihy pre deti a mládež, ale aj preklady. Fosseho štýl charakterizuje minimalizmus a emočná hĺbka. Patrí k najhranejším nórskym dramatikom. V roku 2023 mu Švédska akadémia udelila Nobelovu cenu za literatúru.

Fosseho diela boli preložené do vyše 50 jazykov a jeho hry sa inscenovali vo viac než tisícke divadiel po celom svete. Fosse svojimi minimalistickými a introspektívnymi hrami na pomedzí lyrizovanej prózy a poézie nadväzuje na nórsku dramatickú tradíciu, ktorú v 19. storočí vybudoval Henrik Ibsen. Divadelní a literárni teoretici Fosseho hry často zaraďujú k postdramatickému divadlu. Jeho najznámejšie romány si pre minimalizmus, lyrické obrazy a nekonvenčný prístup k stavbe vety vyslúžili nálepku „postmoderné“ a „avantgardné“. Celosvetový úspech Fossemu priniesla hra Niekto príde (Nokon kjem til å komme, 1996), v ktorej zredukoval jazyk na nevyhnutné minimum a naplno prejavil silu ľudskej emócie. Fosse našiel inšpiráciu v diele Samuela Becketta a Thomasa Bernharda a podobne ako títo dramatici prepája lokálne väzby s modernistickým prístupom. Jeho hry vyjadrujú neistotu a krehkosť ľudského bytia, pričom neskĺzavajú do nihilistického pohŕdania.

Fosseho hry sú neraz plné nedokončených slov či dejstiev, čím sa posilňuje dojem neobjasneného napätia. V hrách Noc spieva svoje piesne (Natta syng sine songar, 1998) a Variácie na smrť (Dødsvariasjonar, 2002) Fosse rozoberá témy neistoty a úzkosti, pričom mu nechýba odvaha ponoriť sa do každodennej úzkosti bytia. Práve toto majstrovstvo ho zaradilo k velikánom svetovej literatúry.

Romány Ráno a večer (Morgon og kveld, 2000) a Toto je Ales (Det er Ales, 2004) rozprávajú unikátnym jazykom, v ktorom sa snúbia prerušenia toku reči, odmlky, negácie a kontemplatívne otázky. Témy lásky, násilia, smrti a zmierenia skúmajú aj románová trilógia Trilógia (Trilogien, 2016) a heptalógia Iné meno (Det andre namnet, 2019).

Fosseho obrazotvornosť a schopnosť pracovať so symbolmi sa naplno prejavuje v jeho básňach, najmä v básni Silný vietor (Sterk vind, 2021) či v zbierke Zozbierané básne (Dikt i samling, 2021). Do západonórskeho nárečia nynorsk preložil diela Georga Trakla a Rainera Mariu Rilkeho.

Vo všeobecnosti sa vo svojej tvorbe Fosse zaoberá podstatou ľudského bytia a pohráva sa s témami neistoty, úzkosti, lásky a straty. Vďaka unikátnemu štýlu a podrobnému vnímaniu každodennosti sa Fosse zaradil do panteónu  najvýznamnejších osobností súčasnej literatúry a divadla.

Zdroj textu a foto: https://www.theatre.sk/novinky/posolstvo-k-svetovemu-dnu-divadla-2024-jon-fosse

Preklad: Karolína Holmanová, Divadelný ústav