Nitrianski bábkari oslavovali

Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre oslavovalo 

Narodeniny môže oslavovať aj divadlo, nielen človek. Sumarizovať svoj život môže nielen človek, ale aj divadlo. A to sa stalo v Nitre pri 75. výročí založenia Bábkového divadla v meste. Zvyčajne oslavy podobného podujatia sú naplnené prejavmi domácich i politických činiteľov a spestrené krátkymi hudobnými vstupmi. Keďže oslavy v Nitre akosi nezapadajú do zaužívaného rámca, pokladám za užitočné predstaviť ich širšiemu publiku.

Samozrejme, aj tu sa večer začal krátkym príhovorom Martina Kusendu, riaditeľa Starého divadla Karola Spišáka v Nitre, a predsedu Nitrianskeho samosprávneho kraja Branislava Becíka. Inakosť prístupu k danej udalosti sa aj v ich prípade odlišoval od bežných prejavov. Obaja sa vyhli politickým frázam a vymenúvaním prítomných významných osobností a svoje slová adresovali divadlu, jeho postaveniu v slovenskej kultúre a odborným okruhom divadelnej tvorby. B. Becík sem neprišiel iba ako pozvaný funkcionár,  preukázal sa záujmom a znalosťami z oblasti divadla a jeho dôležitosťou vo výchove mládeže a detí.

Hlavným programom bol galavečer postavený na báze dejín bábkového divadla. Opäť to neboli suché fakty prednesené povereným rečníkom, ale divadelné dielo so všetkými jeho prostriedkami.

Divákov hneď pri príchode uvítalo javisko plné divadelných rekvizít a bábok, známych z množstva prezentovaných diel z minulosti i prítomnosti. Svojou kvantitou akoby potvrdzovali bohatý repertoár bábkového divadla. Zaujímavo boli riešené výstupy rozprávačov príbehu divadelných dejín. Aj to malo premyslenú dramaturgickú predlohu. Tvorili ju dvaja živí herci (najstarší a najmladšia členka súboru) a veľká bábka s bábkovodičmi. Predstavovali minulosť, prítomnosť a budúcnosť divadla. Ďalšími sprievodcami dejín boli premietané prehovory starších i mladších členov divadla. Ak sa spomínal konkrétny fakt, bol premietnutý ako statická fotografia. Dobrým nápadom boli spomienky starších hercov, kde sa našli aj zábavné prvky, ktoré spestrovali priebeh vývinu divadla. So živými postavami neskôr „spolupracovali“ bábky, ktoré predstavovali jeho rast a vývin. Vychádzali z veľkej debny  najprv ako bábätko, ktoré pomaly vyrástlo až do nadľudskej veľkosti. Všetky tieto rekvizity, bábky a  tvorivé nápady mali svoju konkrétnu funkciu. Predovšetkým zabránili suchopárnemu výkladu dejín bábkového divadla a zároveň zvýraznili jeho ťažké existenčné momenty a ich zdolávanie, čo vyvoláva nielen obdiv, ale aj údiv nad tým, že sa  podarilo divadlo udržať a dostať na dnešnú úroveň.

Zaujal aj postoj súčasných členov divadla k starším kolegom, úcta a uznanie ich snáh zaujať, zabaviť a poučiť detské publikum za každých okolností a neprajnosti daného obdobia.

Prezentácia ich práce a živé ukážky z niektorých vybraných predstavení svedčili o mnohých pokusoch ísť ďalej, prijať a naučiť sa novú poetiku, hoci si to vyžadovalo nielen intelektuálnu, ale aj fyzickú námahu. Galaprogram možno pokladať aj za živý príklad pre mladých a mladších členov súboru, poslúžil teda ako pragmatický príklad či doložka k ich vysokoškolskému štúdiu.

Program obsahoval ešte jeden -  veľmi dôležitý – prvok, vyvolal emócie nielen na strane účinkujúcich, ale aj publika, ktoré toto divadlo dobre poznajú a majú rady.

Veľkú, resp. podstatnú zásluhu na podarenom večere mali nielen účinkujúci, ale predovšetkým autor scenára a režisér Peter Oravec, ktorý dokázal všetko vymyslieť a ešte aj zastúpiť výtvarníka, kostyméra, zvukára a hlavne presvedčiť účinkujúcich, aby pochopili jeho zámer – nielen pobaviť, ale aj poučiť. To všetko možno dosiahnuť, iba ak sa k práci pristupuje s chuťou a láskou, čo napokon všetci zúčastnení prejavili.
A na záver návrh: galaprogram by malo divadlo ponúknuť aj ďalším návštevníkom nielen ako zábavu, ale ako umelecké dielo.

Marta Žilková