Reflexia tretieho dňa festivalu

Posledný trik Georgesa Meliésa alebo fantastický svet trikov a kúziel

Posledný festivalový deň otvorilo Divadlo Drak z Hradca Kralové s inscenáciou Posledný trik Georgesa Meliésa v réžii Jiřího Havelku. Javiskový príbeh plný trikov vtiahol divákov do divadelného rozprávania o živote jedného z najznámejších svetových filmových režisérov.

Meliés je už na pokraji smrti  pod prísnym dohľadom zdravotnej sestry, ktorá ho často kontroluje a neznesie ak jej pacient niečo nedodržuje. Keď sa v Meliésovej izbe zjaví posol smrti s „povolávacím rozkazom“, rozhodne sa proti tomuto „príkazu z hora“ bojovať pomocou svojich výnimočných schopností. Triky vyzerajú akoby išlo o skutočné kúzla. Inscenácia je nabitá nápadmi a neustále divákov niečím prekvapuje. Okrem zábavných scénok podáva hravou formou aj fakty z Meliésovho života a krátke zábery z jeho filmov. Meliésa tak nevnímame len ako javiskovú postavu smutno-smiešneho starého klauna, ale aj reálnu historickú postavu.

Autorom scény, kostýmov a bábok je Marek Zákostelecký. Vytvoril  na prvý pohľad jednoduchú, no mimoriadne efektnú výtvarnú zložku, vďaka ktorej je na javisku možné robiť triky, tak aby pôsobili doslova čarovne. Vynikajúco prepojil reálnu scénu s projekciami, ktoré podporili kúzelnú atmosféru inscenácie.

Dôležitú úlohu zohráva aj hudba skupiny DVA. Je koherentnou súčasťou celej inscenácie. Jednoduché opakujúce sa hudobné i slovné motívy podporujú tempo aj celý rytmus inscenácie, ktorá je aj vďaka tomu presne načasovaná.

Originálne naštudovanie autorskej inscenácie o živote a hlavne poslednom triku Georgesa Meliésa patrí rozhodne k tomu najlepšiemu, čo sme na festivale mohli vidieť. Hoci sa tu s ňou divadlo Drak predstavilo nitrianskemu publiku už po druhý raz (prvýkrát účinkovali na festivale V4 s touto inscenáciou v roku 2014), opäť potvrdili, že ide o mimoriadne kvalitnú inscenáciu, ktorá u divákov silno zarezonuje.

Petra Babulícová

 

 

 

Šťastný Janko alebo bábková one man show

Po prvýkrát v histórii festivalu sa na ňom predstavilo divadlo z Nemecka. Divadlo Theater der Jungen Welt z Lipska uviedlo bábkovú monodrámu na motívy rozprávky bratov Grimmovcov Šťastný Janko.

Scénický výtvarník Christof von Büren vytvoril mimoriadne nápaditú scénu pozostávajúcej z jedného obrovského „šťastného bicykla“ na kruhovom podstavci, ktorý evokoval kompas. Hans na bicykli putoval a na svojej ceste stretával rôzne postavy a postavičky. Bábky, maňušky, majú detailne vyformované ľudské tváre, ktoré pri animácii vyzerajú ako živé bytosti.

Herec Dirk Baum musí počas predstavenia stvárniť a animovať viacero postáv. Každej z nich dodáva osobitý ráz. V dialógoch medzi javiskovými postavami vytvára ilúziu akoby skutočne prehovorili dvaja ľudia. Nápadito pracuje aj so scénou a rekvizitami, ktoré využíva aj na viacero spôsobov ( Napr. Hadica bola nielen kravské vemeno, ale zároveň aj mikrofónom). Svojim hereckým prejavom dokázal udržať pozornosť všetkých divákov od predškolákov, cez mládež až po dospelých aj bez zložitých výrazových prostriedkov.

Inscenácia Šťastný Janko lipského divadla potvrdila, že rozprávkový príbeh sa dá javiskovo spracovať nápadito, vtipne a to aj bez výpravnej výtvarnej zložky a iba s jedným protagonistom.

Petra Babulícová

 

Zvedaví priatelia v detskej izbe

 

Akademia Sztuk Teatralnych im. St. Wyspiańskiego w Krakowie Filia we Wroclawiu z Poľska sa predstavila s autorskou inscenáciou Naopak, ktorá zachytáva vnútorný svet sedemročného dievčatka Susie. Pod autorský text, dramatizáciu a réžiu sa podpísali študentky Karolina Bartkowiak, Adrianna Maliszewska a Weronika Pawlik. Minimalistická scénografia pozostáva zo základného inventáru detskej izby – postele, nočného stolíka so zrkadlom a koberca. Vnútorný svet Susie, v ktorom sa mieša radosť s beznádejou, reprezentujú plyšový obláčik, sivý červík z lesklého materiálu, či biela maska svietiaca v zrkadle. Tridsaťminútová inscenácia poľskej umeleckej školy výrazným spôsobom pracuje s detskou vnímavosťou. Vďaka kolektívnej a technickej súhre študentov vzniká mimoriadne vydarená inscenácia, ktorá má potenciál zaujať nielen tých najmenších.

Mirka Košťálová

 

Piesne o večnej láske

 

Temperament, vášeň a ľudové piesne priniesla Umjetnička akademija z chorvátskeho Osijeku. Inscenácia pod názvom Pleť, duša má, ľúbostnú pieseň, dáva dôraz na to, aké dokážu byť vzťahy vzájomne prepletené. Samotná myšlienka príbehu, vyjadrená prostredníctvom ľudovej hudby aranžovanej študentmi, sa premieta aj v scénografii. Dlhé červené špagáty, ktoré visia vedľa seba, poukazujú na vášeň, ktorá dokáže ovládnuť našu myseľ a srdce. Študenti aktívne participujú na scénografii, keďže sa do špagátov vzájomne prepletajú a zároveň skúmajú hranice svojich možností. Ich jednoduché čierne kostýmy, pozostávajúce z čiernych tričiek a nohavíc, dávajú priestor ľudovým piesňam o láske, ktoré rokmi nestrácajú na svojej aktuálnosti. Chorvátskej akadémii sa podarilo preniesť na nitrianske dosky balkánsky temperament a spontánnosť. Podarilo sa im poukázať aj na to, aká dokáže byť láska krehká a komplikovaná, čo vyjadrili prostredníctvom kolektívnej práce s materiálom.

Mirka Košťálová

 

Aj marionety vedia tancovať

 

Gejza Dezorz, zakladateľ Dezorzovholútkového divadla,sa v rámci festivalu V4 predstavil s inscenáciou Panoptikum Frankenstain. Autor sa inšpiroval svetoznámym románom Frankenstein, z ktorého si vybral základnú kostru – vzťah medzi doktorom a jeho vlastným výtvorom v podobe Netvora. Ich vzájomný vzťah je tu len naznačený a tvorí východisko k ďalším situáciám, odohrávajúcim sa na scéne. Kľúčovú z nich predstavujú marionety Netvora so slepou hypnotizérkou, Miss LilithMonaco. Vzájomná láska a vášeň sú požehnané smrťou vo chvíli, keď jej slepá ,,gypsy cikaňa“ namieša elixír, v dôsledku čoho Miss Lilith zomiera. Román Frankenstein má s týmto marionetovým muzikálom spoločný tiež dôvod k vytvoreniu Netvora – túžba preraziť. Zatiaľ, čo chce románový Frankenstein prekonať medicínsku vedu, tak Dezorzov Frankenstain sa chce dostať z finančnej miziny a novou atrakciou priviesť do panoptika hrôzy zvedavých ľudí.

Mimoriadne chytľavú hudbu zložil Marián Čekovský a texty piesní z pera Agda Baviho Paina vhodne dopĺňajú jednotlivé scénky a prispievajú tak k celkovej dynamike. Najvýraznejšie tocítiť počas piesne Miss Lilith Monaco, keď v prázdnej šatni táto slepá hypnotizérka smutným hlasom spieva o tom, že je len bábka, ktorú ostatní ťahajú za nitky. V tanečných výkonoch jednotlivých marionet sa odzrkadľuje zručnosť lútkových artistov (Alexander Maďar, Hera Turban, Kamil Kollárik, Marián Mitaš). Scéna, v ktorej tancujú všetky cirkusové čísla (kostry, diabol, Miss Lilith, Frankenstain) patria k jedným z vrcholných. V tejto súvislosti treba spomenúť jednu z kostier, ktorá predvádza breakdance.

Dezorzovo lútkové divadlo zabáva svojským humorom, no pod týmto všetkým ukrýva aj ďalšiu vrstvu, ktorú divák pri pozornom sledovaní odhalí. A práve to ,,ukryté“ je ideálnym spôsobom, ako do tohto typu divadla prilákať nových ľudí. Bez toho, že by museli vypiť čarovný elixír.

 

Mirka Košťálová