Reflexia druhého dňa festivalu

Červená čiapočka trochu inak

 

Katedra alternativního a loutkového divadla DAMU z Prahy spracovala svetoznámu rozprávku o Červenej čiapočke. Autorka a režisérka inscenácie Cez les, Viktorie Drdová, v inscenácii vysúva do popredia motív putovania dievčatka cez strašidelný les. Scéne dominuje kruh vytvorený z listov, konárov či sviečok, v ktorom je ,,uväznená“ Čiapočka. Dve dievčatá stojace za kruhom suplujú nevyspytateľnosť lesa – do kruhu hádžu listy, vylejú vodu na hlavnú protagonistku, alebo ju kriesia prostredníctvom konárov. Na inscenácii je mimoriadne pútavý spôsob budovania napätia a strachu (sypanie múky, do ktorej odtláča Čiapočka svoje stopy, šušťanie konárov, zrýchlené dýchanie vo vymedzenom priestore). K tajomnej atmosfére prispieva aj pálenie sviečok a listov, vďaka čomu divák sa stáva svedkom magického rituálu. Nonverbálna inscenácia Cez les necháva dostatočne veľký priestor diváckej predstavivosti, pretože pôsobí na zmysly prostredníctvom práce s materiálom. Vďaka minimalistickej scénografii, podporenej prítomnosťou prírodných živlov (voda, oheň, zem), vidíme, no predovšetkým cítime vôňu lesa, v ktorom sa každý krok môže stať osudným.

Mirka Košťálová

 

Hastrošovci alebo vzbura opíc

Divadlo Lampion z Kladna na festivale uviedlo adaptáciu jedného z najslávnejších príbehov od Roalda Dahla Hastrošovci v réžii Radka Berana, ktorý spolu s kolektívom vytvoril aj dramatizáciu. Dahlov príbeh plný vtipných opisov sa tvorcom podarilo vo veľkej miere preniesť aj do javiskovej akcie s bábkami.

Výtvarníčka Bára Čechová vytvorila jednoduchú variabilnú scénu a bábky, ktoré skrývali viaceré prekvapenia (Pani Hastrošová mala odnímateľné oko a Pán Hastroš mal v bruchu otvor, cez ktorý mu vybrala manželka oko, ktoré jej zhltol). Interesantne navrhla bradu pána Hastroša, ktorú autor opisuje ako mimoriadne špinavú a plnú omrviniek, či vší. Výrez z tváre nadrozmerne zväčšila, a tak divák detailne videl do útrob Hastrošovej brady.

Inscenácia prepájala bábkové a činoherné herectvo. Vodenie bábok bolo odkryté a herci neraz „vystupovali“ zo svojich javiskových postáv a previedli krátky, vtipný činoherný skeč, ktorým objasnili históriu Hastrošovcov, alebo ich motivácie konania. Navyše viackrát vošli medzi publikum a nadväzovali s ním priamu interakciu.

Dej bol podobne ako u Dahla rozdelený do dvoch rovín, ktoré navzájom súviseli a miestami sa aj nakrátko spojili – jedna ukazovala život Hastrošovcov, ktorí sa navzájom doberali a ubližovali si rôznymi prefíkanými spôsobmi. Druhá rovina upriamovala pozornosť na život opíc, ktoré pán Hastroš týral, až sa napokon vzbúrili a prevrátili im dom dolu hlavou. Obom tyranom natreli na hlavu lep, aby sa prilepili hlavou o podlahu. Hastrošovci sa vďaka tomuto nápadu začali scvrkávať, takže ich nikto nikdy nenašiel.

Tvorivý tím inscenácie Hastrošovci pod vedením režiséra Berana mal pred sebou neľahkú úlohu – preniesť poetiku a príbeh Roalda Dahla na javisko. Podarilo sa im to s vtipom a hravosťou. Inscenácii nechýbala dynamika, vďaka čomu detskí i dospelí diváci veľmi dobre reagovali a zabávali sa neraz čiernom a drsnom humore, ktorý k autorovej poetike neodmysliteľne patrí.

Petra Babulícová

 

Objektový pár Janko a Marienka

 

Cyklus inscenovaných rozprávok Katedry alternativního a loutkového divadla DAMU z Prahy uzatvorili Janko a Marienka. Režisérske duo Ondřej Menoušek a Maryia Komarova predstavili nitrianskemu publiku objektové nonverbálne predstavenie, ktoré vzniklo na motívy tejto známej rozprávky o dvoch súrodencoch. Janka a Marienku predstavujú vyrezávané drevené obdĺžniky, ktoré vznikajú priamo pred očami divákov. Počas práce s materiálom sú okrem toho prítomné aj vŕtačka, kladivo a oheň (zastupujúci pec). Umiestnením ohňa pod veľký okrúhly stôl s otvorom preniká teplo, ktoré má za následok roztopenie sviečky. Práve tam herci strategicky umiestňujú drevené objekty. Symbolickým spôsobom tak odkazujú na nešťastný osud Janka a Marienky, ktorí skončia v horúcej peci. Menoušek a Komarova sú zároveň aj autormi scény, ktorej dominuje veľký okrúhly stôl. Diváci sedia vedľa na nich a tiež na vyvýšených miestach, čo vytvára mimoriadne intímnu atmosféru.

Mirka Košťálová

 

Chcete navštíviť českú ,,hospodu“?

 

Študenti tretieho ročníka Katedry bábkarskej tvorby VŠMU z Bratislavy si na inscenovanie vybrali dve rozprávky zo zbierky Fimfárum od významného českého filmového a divadelného herca, spisovateľa a dramatika Jana Wericha – František NebojsaAž opadá lístie z duba. Werich sa vo svojich rozprávkach vysmieva typickým ľudským zlozvykom, vďaka čomu vzniká pôsobivý materiál na divadelné spracovanie.

To, čo inscenované rozprávky spája, je motív strachu. Vo Františkovi Nebojsa je hlavnou postavou František, ktorý nemá z ničoho strach, pričom v druhej, Až opadá lístie z duba, sa opilec Čupera kvôli strachu o dieťa rozhodne bojovať s alkoholom. Obidva samostatné projekty okrem toho spája spoločný priestor hostinca, v ktorom sa realita mieša s retrospektívnymi výjavmi, a to za pomoci zmeny hudby (Šimon Peter Králik, Barbora Šoganová, Dominika Kováčová) a osvetlenia.

Rozprávky si rozdelili dve režisérky (František Nebojsa: Annamária Krajčiová, Až opadá lístie z duba: Dominika Dvořáková), na základe čoho je možné vypozorovať ich rozdielny realizačný postup. Týka sa to hlavne pri vytváraní scén súvisiacich so strachom. Krajčiová buduje motív strachu postupne, čo si môžeme všimnúť najmä, keď sa František ocitne sám v opustenej krčme. Jedinú spoločnosť mu robí baterka, ktorou si svieti. Atmosféru strašidelnej noci podčiarkujú aj polnoční  hráči kariet, ktorých vytvorila z použitých krabičiek od cigariet, kovových plechoviek, či uzáverov z fliaš Radka Baňacká. Hoci vyvolávajú strach, v niektorých situáciách pôsobia komickým dojmom (scéna s hľadaním stratenej hlavy). Samotná scéna s hraním kariet, do ktorej je zapojený aj František, pôsobí mimoriadne sugestívne. Polnočných hráčov animujú vždy dve študentky, takže premýšľanie nad vhodnou kartou a následné vyloženie na stôl nepôsobí falošným dojmom. Prostredníctvom ich animácie sa stávame svedkami kolektívnej a technickej súhry.

Druhá režisérka, Dominika Dvořáková, buduje motív strachu na základe dynamiky – blížiaci sa príchod postavy Čerta naznačí červeným svetlom, rýchlym presunom dvoch paravánov a rytmickými akordami na klavíri. Inscenácia Fimfárum prenesie diváka do sveta českej ,,hospody“, v ktorej sa pozitívna nálada mieša s ponaučením.

Mirka Košťálová

 

Noc je matkou dňa alebo rodina v rozklade

Študenti maďarskej univerzity divadla a filmu z Budapešti sa predstavili s inscenáciou hry súčasného švédskeho dramatika Larsa Noréna Noc je matkou dňa v réžii Andrása Fehéra. Hra aj jej javiskové stvárnenie poukazuje na mimoriadne zložité rodinné vzťahy – medzi bratmi, rodičmi, synmi a manželskými partnermi. Tvorcovia zložitosť vzťahov ešte viac sťažili tým, že do roly matky obsadili muža. Je však náročné povedať, nakoľko to samotnému vyzneniu inscenácie pomohlo.

Herectvo oscilovalo medzi úsporným, civilným a  expresívnym, naturalistickým prejavom. Javiskové postavy svoje negatívne pocity a komplexy väčšinou tlmočili prostredníctvom piesní. Mimoriadne expresívne zafarbené texty boli v ostrom kontraste s pokojnými a harmonickými, neraz veľmi známymi melódiami. Najväčšmi sa to prejavilo, keď javiskové postavy spievali, či presnejšie kričali do sveta svoje vnútorné ťažoby na melódiu Tichej noci. Veľkým pozitívom inscenácie bola prítomnosť klaviristu, ktorý hercov naživo sprevádzal a niekedy s nimi komunikoval.

Inscenácia maďarských študentov bola doteraz najexpresívnejšou inscenáciou festivalu so silným emočným nábojom, ktorý sa na divákov preniesol najmä v záverečnej scéne, keď jeden zo synov spácha samovraždu.

Petra Babulícová

 

Podujatie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia a Mesto Nitra.